Práca alebo rodina? /novodobé kozliatka/

Autor: Karin Kováčová | 11.7.2011 o 10:55 | (upravené 11.7.2011 o 12:06) Karma článku: 18,66 | Prečítané:  5442x

Rozhodnúť sa, či podnikať, pracovať alebo sa plne venovať rodine a deťom, nie je dnes ničím výnimočným. Dilemu na túto tému rieši takmer každá žena - každá sa musí rozhodnúť. Ja som nebola výnimkou – zaradila som sa do kategórie „ja zvládnem oboje“ Je to náročné, avšak svoje rozhodnutie neľutujem, hoci.....

 

Včera, očakávajúc už večerný relax a možno aj nejakú príjemnú masáž od milovaného manžela,vyčerpaná po celom dni, poprosila som svojho syna , aby mi na dobrú noc porozprával nejakú peknú rozprávku. Žasla som, čo všetko sa mu v tej malej hlávke odohrávalo, aké veci pospájal, aby vytvoril „novodobú rozprávku o kozliatkach“ a mne nastavil zrkadlo.

 

Kde bolo – tam bolo – v jednom lese žili kozliatka. Kozliatka boli iba tri, lebo mamka chcela chodiť do svojho salóna.

Raz prišla mamka neskoro z roboty, lebo mala ešte jednanie a tatko doma robil na počítači. Mamka musela ísť ešte na nákup. Išla do Tesca, lebo to je otvorené, aj keď je vonku už tma. Svojím detičkám prikázala, aby sa pekne hrali, alebo pozerali na Šepsa. Zakázala otvárať dvere. Kozliatka mohli otvoriť, ale iba s tatíkom. Zrazu niekto zaklopal na dvere.

Kozliatka sa opýtali:“Kto je tam?“.

„To som ja, vaša mamička“ - snažil sa svoj hlások prispôsobiť raz vlkovi a raz asi mne, keď som sa usmiala, odbil ma vetou „Ticho buď a nesmej sa, lebo už Ti nebudem rozprávať rozprávku, ale Ti zhasnem svetlo a budeš okamžite spať! Tak si to rozmysli!“

 

Prikývla som na znak pochopenia a počúvala ďalej.

 

„Nie, ty nie si naša mamička, ona ma krajší hlások a išla do Tesca. Keď budeme dobré, kúpi nám keksík Milu a auto – ale nie s umelými kolieskami, ale s gumenými, aby si vedel!“

„To som naozaj ja, Vaša mamička, musela som sa vrátiť, lebo som si zabudla peniaze...“

„Nie, naša mamka v obchode bankomatuje kartou! A už som ti povedal, že má iný hlas!“

 

Malý zmĺkol, sústredene na mňa pozeral – zrejme rozmýšľal ako ďalej. V očkách mu zaiskrilo svetielko, usmial sa, zodvihol svoj malý pŕstik a spustil:

 

„.............. idem tatka poprosiť, aby ma dvihol na kukátko. Ani sa odtiaľto nepohni!Pozriem sa, či si vlk alebo mamka!“ - pokračoval vo svojom rozprávaní.

 

„No ale tatko zaspal, tak kozliatka otvorili dvere a bol tam zlý vlk. Všetky kozliatka zjedol. “…... pokračoval.

Keď prišla mamka domov a zistila, že kozliatka nie sú doma, zobudila tatka a zavolali na políciu.

Tatko šiel s policajtami do lesa a mamka čakala doma. Volala kozliatkam na mobil, ale nedvíhali jej.

Tak strašne plakala, že až mala opuchnuté oči a bola smädná, tak sa išla napiť.

 

„Vieš, čo si pila mamka?“ - obrátil sa na mňa s otázkou.

„Čo?“ - reagovala som.

„No predsa po- te- še- nie z ra- ja.“ - začal s úsmevom hláskovať.

Mala som čo robiť, aby som nevybuchla smiechom. No nesmela som. Veď by som nevedela, ako dopadne rozprávka.

„Rajec!!!“ - vykríkol.

 

„No a čo sa stalo potom?“ - nabádala som ho.

 

„No tak tatík a ujovia policajti šli do lesa, do Tatier a tam videli stopy. Lebo aj keď je leto, tak v Tatrách snežilo, lebo to hlásili v správach a tie stopy boli na snehu. “ - vychrlil.

 

„Zrazu zbadali vlka, ako leží na lavičke a má veľké brucho.“ - bolo milé počúvať, ako sa snaží navodiť napätie.

„Tak sa potichu priblížili a zakričali: Ruky hore! Ideš teraz s nami do nemocnice! Odfotíme Ti brucho na velikánskom foťaku a uvidíme, či tam máš kozliatka! A ak áno, tak máš po chlebe, Ty hlupák vlk! Pichneme Ti injekciu a ich okamžite porodíš!“ - kričal.

 

To som už nezadržala smiech! Aby mi príbeh dorozprával, musela som sľúbiť, že už sa nebudem smiať a aby som ho vrátila do príbehu, spýtala som sa: „ No a mal ich teda v bruchu, porodil ich?“

Jeho odpoveď ma opäť pobavila - „ Mal a koľko!!! Aj malé mačičky tam mal!!!.......“ Vymenoval všetky zvieratká, ktoré videl pár dni pred tým v zoo.

„ Čo bolo potom doma?“ - chcela som sa vráti k príbehu.

„ Nóó – mamka sľúbila kozičkám a aj mne, že ich už nikdy neopustí, že im kúpi to krásne auto na diaľkové ovládanie, nebude chodiť do salóna,....“ - nadýchol sa a pokračoval „ … a mamka ešte sľúbila, že už nepôjdeme ku babke, lebo babka si musí oddýchnuť, že celé prázdniny sa bude o svoje detičky starať iba mamka a tatko bude zarábať peniažky..................... Sľubuješ? - prísne sa spýtal.

Snažila som sa vykľučkovať s úsmevom: „ Ale veď to bola iba rozprávka, miláčik. Krásne si mi ju porozprával!“ „Nezahováraj moja zlatá! Som sa pýtal, či sľubuješ! To bola naozajstná rozprávka! O nás! Tak sa pýtam – sľubuješ???!“ - sprísnil.

 

Pohladkala som ho po hlávke, pritisla pery na jeho čelo a zašepkala - „ Milujem Ťa !“

 

Malý zaspal a ja som celú noc premýšľala.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?